Rozhovor s Veronikou Gabčíkovou : Chceme, aby herec dokázal diváka takpovediac opľuť a divák, aby cítil hercov pot

dátum: 25.03.19-19:49

Odišli zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre pre nezhody so súčasným riaditeľom Martinom Kusendom. Napriek desiatkam stvárnených postáv a stovkám odohraných predstavení v kamennom divadle pokračujú a tvoria ďalej.

Založili nezávislú scénu - NOVÉ DIVADLO. Prvá premiéra bude už 10. júna. O Novom divadle a o budúcnosti umelcov, ktorí odišli zo Starého divadla sme sa rozprávali s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou.

Nové divadlo je odpoveďou na stav, v ktorom ste sa ocitli pred pár mesiacmi, keď ste odišli zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Je to nový začiatok a zároveň krok vpred k slobodnej tvorbe?

Je to odraz reality, odraz skutočnosti, odraz toho čo sa okolo nás deje. Súčasne nám to pripomína, že sme sa naozaj chceli dostať do štádia, kedy budeme odzrkadľovať skutočnosť a slobodu v tvorbe. Ale nebude to ten obraz úplne realistický, bude to vždy ako keby kráľovstvo krivých zrkadiel. Chceme pokračovať v tom, čo sme začali v Starom divadle (ďalej len SDKS, pozn. red.), čiže v tvorbe nielen pre dospelého, ale aj pre dieťa. Repertoár presne taký, ako sme dvadsať rokov robili. Domnievam sa, že divák sa nejakým spôsobom musí vychovávať a prejsť všetky divadelné etapy, aby v dospelom veku to divadlo potreboval. Preto aj tvorba v Novom divadle bude iná a rovnaká zároveň. Cez rôzne deformácie sa chceme dostať k podstate veci, reality, k podstate človeka. Nejde nám primárne o to, čo sa v spoločnosti medzi ľuďmi deje, ale prečo sa to deje.

Analytické vnímanie v divadle je náročný proces. Bude toto cesta, ktorej detský divák porozumie?

Detský divák nie je žiadne tralala a iné detské tvary. Práve naopak je to ten najdôležitejší divák, pretože ak ho okamžite nezaujmete, dá vám najavo, že sa nudí. Chceme, aby to bolo divadlo predmetu a nie divadlo výrazne alternatívne. Budeme hľadať nové formy a nové výrazové prostriedky, ktoré detský divák pochopí neraz oveľa skôr ako dospelý.

V SDKS si pôsobila dlhé roky, odišla si z neho spolu s ľuďmi, ktorí dotvárali jeho obraz, poetiku. Nechcete sa už viac so SDKS spájať?

Jednoznačne sa s tým spájať nechceme, aj keď sa spájať musíme, pretože sme z tej liahne vyšli, tam sme sa naučili robiť divadlo. Ja však neviem, ako dopadne SDKS, kam pôjde. Ale to, čo sme robili tam, to, akou umeleckou cestou sme išli a tiež to, že sme neraz išli do rizika, to je to naše a bez toho by to nešlo. Nehľadali sme veci, ktoré boli divákovi jasné, ale snažili sme sa prinášať vždy niečo nové. Raz to vyšlo, raz to nevyšlo. Toto sme robili v SDKS a toto s nami aj odišlo.

Kto je stálou súčasťou súboru Nového divadla?

Režisér Šimon Spišák, ako dramaturgička Veronika Gabčíková, herečky Ľuba Dušaničová, Andrea Ballayová, Agáta Spišáková, Lucia Korená, Katka Petrusová, výtvarník Karel Czech. Toto všetko sú ľudia, ktorých v dave rozpoznáš. Ľudia, ktorí majú jasné videnie sveta, vyhranenú poetiku. Päť herečiek, ktoré sú úplne nezameniteľné. Ak by som povedala, že striháme SDKS tak to úplne nejde. Už je v nás, v našej koži. Tie podmienky, ktoré nám kedysi vytvoril Karol Spišák a ktoré potom rozvíjal Ondrej Spišák, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou nebude internou súčasťou Nového divadla, pretože je frontmanom Teatra Tatra, to všetko v nás zostáva. My sme takí, iní nebudeme.

Predpokladám, že pri týchto menách sa zoznam tvorcov Nového divadla nekončí, takže kto s vami bude zatiaľ spolupracovať externe?

Nakoľko chceme, aby naše inscenácie boli iné, musíme sa pochváliť, že s nami bude spolupracovať Andrej Kalinka, ktorý ide režírovať už budúcu sezónu. Rovnako sa tešíme aj zo spolupráce s Ivanom Martinkom, ktorý dlhé roky tvorí umelecky mimoriadne hodnotné inscenácie. Pre nás slovo sloboda, či už vnútorná, alebo vonkajšia, je to najväčšie merítko potreby. Sme ľudia, ktorí potrebujú byť slobodní, potrebujú slobodu pre svoju tvorbu. Na základe tejto slobody sa vytvárajú aj veľmi pevné priateľské putá. V tejto chvíli sme partia súčasne priateľov a ľudí, ktorí si rozumejú nielen po umeleckej stránke. Prvú premiéru začínate v Hideparku, avšak nemožno hovoriť o priestore s celoročnými podmienkami.

Má už Nové divadlo vyriešenú stálu scénu?

Čo sa týka hracieho priestoru niečo sa črtá, niečo sa chystá, v tejto chvíli nemôžem byť konkrétna, ale určite priestor bude. Boli by sme nesmierne radi, keby sa technicky aspoň trochu podobal priestorom Štúdia Tatra v SDKS. Chceme, aby herec diváka dokázal diváka takpovediac opľuť a divák, aby cítil hercov pot. Chceme, aby sa naplnilo to, čo je väčšinou floskulou veľkých sál. Divadlo je vzácne tým, že divák a herec sú v jednej rovine, predstavenie existuje v tej chvíli, keď títo dvaja sú tam spoločne. Ide o energiu, pretože divák dokáže vytvoriť predstavenie tým, ako na veci reaguje. A toto súkromie priestoru medzi divákom a hercom by sme radi zachovali. Platí to aj v prípade detských predstavení, nechceme, aby sa dieťa pozeralo na herca spoza hláv iných detí a videlo ho ako herca v animáku.

V súvislosti so začínajúcou aktivitou Nového divadla rezonuje prvá premiéra, ktorá sa bude konať 10. júna o 21.00 hodine v Hideparku v Nitre. Čo všetko ešte divákov čaká v tejto a nasledujúcej divadelnej sezóne?

Prvé naše predstavenie a zároveň spomínaná premiéra je inscenácia Kúpalisko. Je to hra o mužsko- ženských problémoch, o tom, ako vidia muži ženy a ženy mužov. Je to veľmi satirický až parodický absurdný pohľad na tento vzťah dvoch druhov. V dramaturgii sa objaví Denník Anny Frankovej, ktorú režijne spracuje Šimon Spišák. Tu je pre nás výzvou vytvoriť priestor, aby tie decká, ktoré nevedia, čo bol fašizmus a nacizmus a čo je v súčasnosti xenofóbia a rasizmus, to pocítili na vlastnej koži. Je to ťažká téma. Od septembra začíname skúšať tiež sériu malých 20-25 minútových inscenačných tvarov o jednotlivých vývojových etapách umenia a spoločnosti. Pôjde to cez poéziu, hudbu, príbeh, výtvarno, cez osoby, ktoré najviac popisujú danú dobu a umelecké smery. Týmto chceme dokázať, aké nezastupiteľné bolo kedysi postavenie umenia v spoločenskom vývoji, na čo sa v súčasnosti často zabúda. Prvé diely by mal robi Andrej Kalinka, ktorý v SDKS režíroval Zázraky pre Alicu, pokračovať bude aj Šimon Spišák. Veríme, že postupne sa nám podarí zapojiť do toho aj iných režisérov. Zatiaľ posledná vec, ktorá by sa mala v prvej fáze zrealizovať je Pinokio v réžii Ivana Martinku. Deti od päť rokov budú musieť mať podľa neho pocit, že sa im stráca zem pod nohami. Bude to podobné ako kedysi Palculienka v SDKS.

Inscenácia Zázraky pre Alicu - posledná vec, ktorú ste realizovali ešte v SDKS, vyvolala veľké ovácie. Plánujete ju obnoviť v Novom divadle?

Alica by mohla byť, keď budú finančné prostriedky. Nie je to vylúčené. Je skôr otázne, či to bude presne tá istá Alica ako v SDKS. Aj autor aj herci sa vyvíjajú, takže je možné, že to bude niečo ako Alica 2. Určite to však nebude úplne totožné, pretože človek si už pri tej fungujúcej inscenácii všíma, čo by urobil inak. Všetci si veľmi želáme, aby Alica znova vznikla, ale potrebujeme financie. Podľa všetkého tu teda máme plnohodnotné divadlo, umelcov, dramaturgiu.

Aké sú ambície Nového divadla do budúcnosti?

Ide o vieru v to, že dokážeme robiť predstavenia, posúvať divadelný jazyk, ktorému malý aj veľký divák rozumie. Chceli by sme sa s našimi divákmi rozprávať o problémoch, možno aj o tých najťažších, formou, ktorá nebude klasická. Ale nebude to len divadlo formy, ale divadlo tém. Nebudeme diváka zaťažovať dvojhodinovými predstaveniami. Výzvou je pre nás dokázať divákom to, že náš kumšt je životaschopný. Chceme, aby nám diváci ostali verní. Bez diváka divadlo nemá zmysel. A určite by sme chceli ostať v Nitre, pretože tu sme doma, máme Nitru radi a naši Nitrančani nám rozumejú.

www.facebook.com/estehraju/

Ďalšie zaujímavé informácie z nášho mesta: www.mojanitra.sk/apka/